Informácie a jej prenos

Informácia a jej prenos

Miera informácie

Vhodé štruktúry:

• Nosič informácie – výroky v telekomunikačných prenosoch, signály atd.
• Výrok nesúci informáciu môžeme skúmať z viacerých hľadísk: schématické – významové, kvantitatívne – objemové, pravdivostné …
• Z kvantitatívneho hľadiska môžeme hovoriť o množstve informácie
• Najmä z pohľadu kapacitných prenosových možností sietí zaujíma kvantitatívne hľadisko
• Pretože výrok hovorí o určitom jave, existuje tu korešpondencia medzi výrokmi a javmi
• Stačí nám kvalifikovať javy z hľadiska množstva inf. t. j. výrokov al. javov

Vznikajú otázky:

• Ako merať informáciu, výrok, jav?
• Môžeme merať všetky javy?
• Čo je to vo všeobecnosti miera?

Zo skúmanosti vieme, že všetky systémy objektov merateľných v určitom zmysle tvoria inú štruktúru. Štruktúra je množina prvkov, pri kt. platia určité vlastnosti.
Definícia miery informácie:

1. – okruh
2. – okruh
3. 3.

X={{1}, {2}, …, {6}}element8rne javy pri hode kockou
Veta: je vždy algebra
Veta:
Dôkaz:
Veta: Neprázdny systém podmnožín množiny X je algebra
Dôkaz:
Veta₁: Ak okruh je g – okruh alebo – okruh
Veta₂: Každý – okruh je okruh
Každý okruh je g – okruh
Veta₃: Ak je okruh
Veta₄: Ak
Def.:_{V5, V6} Okruh e podmnožín množiny X (s – okruh) nazývame algebra (s – algebra), ak X EURe
Def.: Nech e je systém podmnožín množiny X. Funkcia definovaná na e, kt.nadobúda hodnoty v R (včítane )
Nazývame množinovou funkciou.
Def.: Hovoríme, žemnožinová funkcia j definovaná na systéme e je konečná ak „E EURe j(E) EURR
Def.: Množinová funkcia j definovaná na systéme e kde Æ EURe nazývame aditívnou ak j(Æ)=0 a „E, F EURe kde EÇF=Æ, EÈF EURe j(EÈF) = j(E) + j(F).
Def.: Nech U je systém podmnožín množiny X, kde Æ EURU. Množinovú funkciu j definujeme na U nazývame s – aditívnou ak j(Æ)=0 a takú , že
Def.: Nezápornú s – aditívnu funkciu definovanú na okruhu R pre E, F EURR nazývame miernou.
Veta₆: Neprázdny systém e podmnožín množiny X je s algebra „{E_n} EUReÈE_n EURe
„E EUReE‘ EURe
(dôkaz taký istý ako ku Vete₅)

Miera informácie

Je zrejmé, že nie je aditívna.
E – pri hode kockou padla párna hodnota
F – pri hode kockou padla hodnota 3
j(EÈF) < j(E) j(EÈF) < j(F)
Z analógie vieme, že sa môžeme pokúsiť nahradiť vlastnosť aditivity.
Definujeme si pseudoaditivitu na rovnakých podmienkach ako aitivitu:
j(EÈF) = j(E) + j(F)
Miera inf. j (množstvo informácie( ^x ) nie je aditívna množinová funkcia.
Jej vlastnosti:

• klesajúca funkcia
• operácia je komutatívna aj asociatívna aj distributívna
• j(W) = 0 (celý priestor = 0)
• j(A) + j(B) = 0
• spojitá funkcia
• j(EÇF) = j(E) + j(F) pre nezávislé javy

Operácia °

k > 0, k = 1 a – rozhoduje v akých jednotkách budeme pracovať
ak a = 2 [bit] v Shanon
a = e = 2,7 [nat]
Čím väčší jav, tým menšie množstvo informácie {2} < {2, 4, 6}
j{2} > j{2, 4, 6}
Definícia miery informácie vyplýva z definície operácie °.
!!! j(E) = – k.log_aP(E) k = 1 j(E) = – log_aP(E) Þ elementárna !!!
V závislosti od voľby a rozoznávame jednotky klaicky (?)
Ak porovnáme mieru informácie s klasickou mierou:
P(EÈF) = P(E) + P(F)

Entropia (neurčitosť)

– je stredná hodnota množstva informácie (zo štatistického hľadiska)

Entropia – miera inf. výdatnosti pokusu, neurčitosť pokusu
Hodnota j(A) predstavuje množstvo inf., kt. získame ak vieme, že nastane jav A. Touto úvahou prijímateľovi informácie prisudzujeme pasívnu úlohu. Príjemca môže byť aktívny, ak ide vykonať pokus pomocou, kt. zistí, ktorá z istejkoňečnej množiny možností nastane. Množina možností javov – výsledok pokusu zvyčajne môžeme voliť vhodným výberom otázky, pokusu, … V teórii inf. definujeme pokus P ak konečný merateľný rozklad istého javu X Þ P = {A₁, …, A_n} cez A_i EUR e A_i Ç A_j = Æ, i ¹ j
Pokus je tým nevýhodnejší čím dá viac informácie, lenže aké je kritérium vhodnosti daného pokusu? Hodnoty j(A_i) to nemôžu byť, lebo môžu byť rôzne a teda pri jednom výsledku pokusu P dostaneme viac inf., pri inom menej. Musíme priradiť pokusu P nezáporné číslo H(P) vyjadrujúce priemer čísel j(A₁)…j(A_n). Čím je hodnota H(P) vyššia, tým je pokus P informačne výdatnejší. Hodnotu H(P) nazývame entropiou.

Entropia ako stredná hodnota náhodnej premennej

Ak máme pravdepodobnostný priestor (X, e, j) a informáciu j(A) = – logP(A) môžeme uvažovať o entropii H(P) pokusu P = {A₁, …, A_n} s pravdepodobnosťou P(A₁)…P(A_n) Þ Shanonova formula
H(P) = Sj(A_i).P(A_i) = – SP(A_i).logP(A_i)

Axiomatická def. entropie v pravdepodobnostnom priestore

Mnohí, kt. nezavádzajú pojem j(A) v jave A, chcú tiež pokusu P = {A₁, …, A_n} priradiť H(P). Vieme, že H(P) je funkciou pravdep. p₁ = P(A₁), …, p_n = P(A_n) Þ H(P) = H(p₁, …, p_n). Funkcia H(P) by mala mať isté vlastnosti vyplívajúce z jej významu. Z nich môžeme postaviť sústavu axióm, z ktorých môžeme určiť funkciu H. Shannon definoval funkciu (sústavu) axióm. My použijeme Fadejevovu z r. 1956:
A₀: H(p₁, …, p_n) je def. „n p_i ³ 0 „i EUR {1, …, n} Sp_i = + a nadobúda reálne hodnoty
A₁: H(p₁, 1- p) je spojitá funkcia premennej p EUR <0, 1>
A₂: H(p₁, …, p_n) je symetrická funkcia, t. j. “ permutácie S₁…S_n čísel 1, …, n
H(p_S1, …, p_Sn) = H(p₁, …, p_n)
A₃: Ak p_n = g₁ + g₂ > 0 g₁ ³ 0, g₂ ³ 0 Þ
H(p₁, …, p_n-1; g₁, g₂) = H(p₁, …, p_n-1, p_n) + p_n.
Axiómy A₀ – A₂ sú prirodzené. Axióma A₃ tzv. princíp vetvenia, ohodnocuje prírastok entropie, keď od rozkladu P = {A­­­­₁…A_n} s pravdep. p₁…p_n prejdeme k rozkladu P’={A₁…A_n-1; B₁, B₂} kde prírastok by mal byť tým menší, čím menší je p_n. Zrejme ak nastane jav A_n(pravdep. p_n), tak máme ešte dostatočnú neistotu pri pokuse P’, či nastane, ak ja B₁ s podmienenou pravdepod. q₁ / p_n alebo B₂ s q₂ / p_n. Túto neistotu vyjadruje entropia .

Shanonova entropia

Ukážeme, že funkcia H je jediná funkcia Shanonovho typu H(P) = – SP(A_i).logP(A_i)
Lema 1: H(1, 0) = 0
Lema 2: H(p₁…p_n, 0) = H(p₁…p_n) Def. : (pre diskr. signály) H(P) = – Sp(A_i).log₂P(A_i)
Lema 3: Nech p_n = q₁ + …+ q_n > 0 Þ H(p₁…p_n+1,,;q₁…q_n) = H(p₁…p_n) + p_n.
Lema 4: Nech pre i = 1…n; p_i = q_i + …+ q_i1 > 0 potom H(q₁…q_1n1…q_n1…q_nmn) =
= H(p₁…p_n) + Sp_i.
Lema 5: Pre n ® ¥ platí A_n = F(n) – F(n – 1) ® 0
Lema 6: F(n) = c.log n, kde c je konštanta
Veta: Nech “ i = 1…n; p_i > 0, q_i > 0, Sp_i = 1, Sq_i = 1 Þ -Sp_i.log p_i = -Sp_i. log q_i
Dôsledok: Pri danom n funkcie H(p₁…p_n) nadobúda max. log n pre p₁…p_n = “ n
max H(P) =

3. a) p(X₀) = 2/3 H(P) = -(2/3.log 2/3 + 1/3.log1/3) = (2/3 + 2/3.log 3 + 1/3.log) = log 3 – 2/3 bit (?)

p(X₁) = 1/3

1. b) p(X₀) = 1/2 H(P) = log₂2 = 1 bit

p(X₁) = 1/2
Def.: (pre spojité signály) H(P) =
Príklad: 27 guličiek rovnakej veľkosti a farby, 26 má rovnakú váhu a 1 je ťažšia. Nájdite túto 1 guličku pomocou 2 – rovnoramenných váh, zistite koľko váži. Akým min. počtom môžeme zistiť, ktorá gulička je ťažšia.
H(1/27…1/27) = log₂27 = 3.log 3 Þ stačia 3 váženia
H(1/3 + 1/3 + 1/3) = log 3

Spôsoby pripojenia

Simplexný prenos – jednosmerný prenos
Duplexný prenos – obojsmerný prenos, možnosť obojsmerného súčasného preonsu
Poloduplexný prenos – obojsmerný prenos, možnosť prenosu iba jedným smerom súčasne
Prenos inf. je realizovaný prenosom signálu odpovedajúceho danej prenosovej sústave. Matemet. popis signálu býva často zložitý (inf. výstup z mikrofónu), inokedy formou náhodnej postupnosti, kt. členy sú signály definovaného tvaru (tgf. Signál).
Sústavu signálov tvorí množina signálov, kt. výberom a usporiadaním dostávame signály, kt. jednoznačne odpovedajú správam prenášaným prenosovou sústavou. Signálom rozumieme každú fyz. veličinu nasúcu informáciu. Správou je zostava prvkov (signálov) nesúca inf. Mat. popis sústavy signálov závisí od toho, z akého hľadiska ju chceme skúmať a aké mat. prostriedky k tomu potrebujeme. Signálnym priestorom sa nazýva množina signálov, na kt. je vhodne definovaný pojem vzdialenosti.
Možnosti definovania signálov:

1. Ak nás zaujíma v určitom okamihu vyhodnotená amplitúda signálov, môžeme definovať vzdialenosť ako d(x, y) = (x – y); kde x, y sú veľkosti amplitúd signálov x a y.
2. V signálnom priestore, kt. kódové zložky majú konštantnú váhu a sú zložené z lineárnych symbolov 0 a 1. Môžeme definovať Hamingovu vzdialenosť: ak x = {x₁, …,x_n}, y = {y₁, …,y_n} Þ d(x, y) = S(xi Å y_i), Å – súčet Modulu 2

Hamingova vzd. Udáva na koľkých miestach sa príslušné kódové zložky navzájom líšia.

3. Majme signály definované ako komplexné funkcie x(t), y(t) reálnej premennej t (čas) na intervale (0, T). Potom možno definovať vzdialenosť: . Ak x(t) bol vyslaný signál y(t) jemu odpovedajúci prijatý, potom d(x, y) definujeme ako mieru odlišnosti tých signálov.

Základnou úlohou pri prenose správ: prenášať po šumivých kanáloch rýchlo, ekonomicky, pri zachovaní požadovanej správnosti prenosu.
Kódovanie – proces priraďovania kombináciou prvkov množiny signálov X = {x₁…x_n} množine správ I = {i₁…­­i_n}
Kódom nazývame pravidlo jednoznačne priraďujúce každej správe z množiny I jedinú postupnosť prvkov (kódové slovo) z množiny X.
Kódovaním prispôsobujeme vlastnosti správ vlastnostiam kanálu, čím dosahujeme väčšiu odolnosť správ v šumivom kanáli.
Shanonova veta o kódovaní:
Existuje číslo, ktoré sa nazýva kapacitou také, že ak je väčšie ako entropia zdroja, možno použitím vhodného kódovania prenášať správy s ľubovoľnou malou pravdepodobnosťou chyby.
Kódované sústavy delíme do 2 kategórií:

1. spojité – zobrazenie z nekonečnej množiny inf. do nkonečnej množiny signálov (AM, FM…)
2. diskrétne – zobrazenie z konečnej množiny informácie do konečnej množiny signálov

Spojité sústavy možno previesť na diskrétnu s určitou chybou vzorkovaním a kvantovaním.
I(x_i) je množstvo inf., kt. potrebujeme získať, aby sme určili výskyt konkrétneho x_i zo súboru X. Ak príjmeme y_i, potom podmienenú pravdepodobnosť P(x_i, y_i) nazývame podmieneou informáciou
I(x_i, y_i) = – log P(x_i, y_i). Udáva nám množstvo inf., kt. budeme potrebovať, aby sme určili x_i zo súboru X, aby sme prijali y_i. Čiže množstvo inf. I(x_i) – I(x_i/y_i) sme už prijatím y_i získali. Preto množstvo inf. pri vysielanom x_i a prijatom y_i je I(x_i/y_i) = I(x_i) – I(xi/y_i) = , kde I(x_i/y_i) nazývame vzájomnou informáciou. Je to vlastne log. pravdep. určenie x_i po prijatí y_i s pravdep. určenia x_i pred prijatím y_i.

Entropia zdroja

Je stredné množstvo inf. pripadajúce na 1 signál zdroja inf. je definovaná ako stredná hodnota I(x_i),
H(X) = – S p(x_i).log p(x_i).
Definíciu H(X) možno rozšíriť aj pre spojité signály (veličiny) kde j(X) je rozloženie hustoty pravdepodobnosti.

Spektrálna analýza signálov

1. Determinovaný signál – v závislosti na čase t je definovaný predpisom g(t), všetky signály nás budú zaujímať z pohľadu funkcie času z pohľadu ich spektrálnu analýzu. Analytickým nástrojom sú Furrierove rady a integrály.
2. Harmonický signál – je od otáčania vektora v komplexnej rovine. Otočenie o p/2 odpovedá násobeniu imag. jednotkami, lebo ak v počiatočnom stave z = 1 otočením 2x p/2 prejde z = -1 Þk = -1 Þ pri otočení

p/2 Þ
Ľubovoľnou polohou vektora na jednotkovej kružnici možno definovať súradnicami x + jy kde x = cos a,
y = sin a, a – uhol otočenia vektora od zákl. polohy.
obrázok
východzia poloha vektora v osi x: súradnice (x = 1, y = 0) Þ a = 0
Eulerov vzťah: x + jy = e^ja dôkaz: x+jy=cosa+jsina=e^ja
x – jy = e^-ja rovnosť je zrejmá rozpisom do Taylorovho radu
Zavedieme do otáčania čas t a kruhový kmitočet w. Doba otáčania vektora o 2p – perióda T Þ 2p = wt.
Obecne za čas t sa otočí vektor o uhol a = wt, veľkosť zložiek otáčajúceho sa vektora v rovine kruh. rýchlosťou (w [rad/s]) sú: x = cos wt, y = sin wt. Tnto signál odvodený od rovnomerného kmitavého pohybu nazývame harmonickým signálom. Predpokl. V nejakom čase t určitú polohu otač. sa vektora veľkosti (c). Potom polohu vektora môžeme definovať:
(g(t) = c.e^jwt; kde c = |c|.e^jw) Þ ľavotočivý pohyb
(g^*(t) = c^*.e^-jwt; kde c = |c|.e^-jw) Þ pravotočivý pohyb
Harmonický signál je periodicky, časovo neohranič. signál. Pri zápise v spektr. oblasti sa oprieme o túto úvahu: G(w) = – predpokladáme. že t₀ je konšt. a mení sa w. Danému zápisu v čas. oblasti odpovedá zápisu v určitom w. Poznáme 3 parametre zvuku: 1. hlasitosť Þ intenzita zvuku

2. tón Þ frekvencia zvuku
3. zafarbenie Þ harmonickosť zvuku

Absolútna hodnota g₁(t) = c₁.e^jwt je rovná |c₁| lebo vektor sa mení čo do dľžky (len sa otáča). Stredný výkon harm. signálu napätia al. signálu g₁(t) na odpore 1W je rovný strednej hodnote štvorca jeho obsahu.
Zložený signál – zložením 2 signálov neschopných viesť inf., signál, kt. mení veľkosť aj kmitočet Þ kmitočet v okamihu = difirenciálne malý kmitočet g₁(t) = |c₁|, a₁, w₁
g₂(t) = |c₂|, a₂, w₂ g₁(t), g₂(t) nebude harmonický (lan ak w₁ = w₂)
obrázok
Výsl. Vektor mení veľkosť aj kruhový kmitočet Þ možno zaviesť pojem okamžitého kruh. kmitočtu
Výsledný signál bude opáť periodický.
Originálom budeme nazývať čas. funkciu g(t), obrazom je mat. predpis , kt. nás informuje o veľkosti amplitúdy a o fáze zložkových harmonických(?), čiže o SPEKTRE. Originál ném udáva časovú závyslosť:
obraz – kmitočtovú Þ , kde c_g je vektor amplitúdy g – tej harmonickej
, T₀ je doba periódy uvažovaného per. signálu g(t) a súčasne I perióda zákl. harm. zložky s kmitočtom F₀
Ak je priebeh signálu daný graficky alebo postupnosťou okamžitých amplitúd signálz, môžene dosadením týchto údajov do predošlých vzťahov vypočítať vektory amplitúd c_g jednotlivých harmon. a tým je určený časový priebeh periodického signálu g(t).
Výkon na odpore R = 1 W :
Pre reálny periodický signál: (c_–g = c^*_g) platí:
, pre g = 0 dosadíme a_g = a₀ a Fourrierov rad v reálnej forme je:
Periodické signály pre svoju determinovanosť nemôžu byť nositeľmi informácií. Náhodný sled signálov je realizovaný len signálmi konečného tvarovania. K jeho analýze využijeme Fourrierive rady s predpokladom, že priebeh signálu v intervale t predstavuje 1 periódu signálu g(t). Fourrierov rad g(t) bude odpovedať signálu v ohraničenom časovom intervale, ak v spektrálnej oblasti by tento rad rprezentoval obraz odpovedajúci uvažovanému signálu. Uvažujeme takto: vynásobme rovnicu pre výpočet amplitúdy g – tej harmonickej základnou periódou T₀: .
Súčin c_g.T₀ = c_g/F₀ je fiktívna stredná hodnota amplitúd na 1 Hz v oblasti g – tej harmonickej periodického dignálu g(t). Označujeme G(gw₀) strednú hodnotu amplitúd v intervale spektra (g – 1).F₀ čiže gF₀. Pracujeme s časovým ohraničeným signálom, čo sa prejaví v spojitosti spektra. Ak bude rásť perióda T₀ Þ spektrálne intervaly sa budú SKRACOVAŤ, w₀ prejde na ¥ čiže . V mieste gw₀ bude
c_g = F₀.G(gw₀), a preto tu bude hustota amplitúd NEKONEČNÁ Þ – to je Fourrierov rad (integrál) pre transf. originálu na obraz
G(w) = F{g(t)}
Po aplikácii podobných úvah na vzťah: , rozšírením pravej strany rovnice o w₀ zmení: Þ pre limitu pre T₀ ® ¥:
G(t) = F^-1{G(w)}. Pre $ integrálu musí byť splnená Dirchletova podmienka:
V praxi je táto podmienka splnená vždy.

Triedenie modulácií

Typ modulácie	Prenášaná informácia	Nosič	Modulovaný parameter	Typ modulácie
Analogická		Sínusoida	Amplitúda	AM
				SSB
	Analogická:		Frekvencia	FM
	hovor		Fáza	PM
	hudba	Impulz	Amplitúda	PAM
	video		Frekvencia	PFM
			Fáza	PPM
			Doba	PDM
Numerická	Numerická:	Sínusoida	Amplitúda	ASK
	údaje		Frekvencia	FSK
	text		Fáza	PSK
	Analogická Þ Numerická	Hodiny	Kód	PCM
				DPCM
				DM
				SDM

Modulácie so sínusovým nosičom – ANALÓGOVÉ

• nosičom je sínusoida

u_p(t) = up.cos u_p.t = u_p.cos 2pfp + 2
u₂(t) = w₂(t).cos [j₂(t)] kde w₂(t) = 2p.f₂(t) =

	u2(t)	f2(t)	j2(t)
AM	up + Du(t)	fp	up(t)
FM	up	fp + D(t)	up(t) + Dj(t)
PM	up	fp + D(t)	up(t) + Dj(t)

Apmlitúdová modulácia – AM

• používa sa pre rozhlasové vysielanie na dlhých stredných obrázok

krátkych vlnách

• výhody: jednoduchá modulácia, demodulácia, dobré šírenie
• nevýhody: energetická náročnosť, zlá kvalita (vplyv na

amplitúdu, malá šírka pásma)
Amplitúdová modulácia – SSB

• využívaná telefónmi, modulácia s jedným postranným pásmom
• ide o to, že šírku pásma potrebujeme zúžiť, aby sme si vymedzili prvky pre jednotlivé hovory
• cieľ: frekvenčný multiplex – jedným kanálom sa má prenášať viacero hovorov súčasne

Frekvenčná modulácia – FM

• je ovplyvňovaná frekvenciou obrázok
• využíva sa pri vysielaní (iba pre krátke vlny VKV)
• výhody: energetická nenáročnosť, vysoká kvalita
• nevýhody: šíri sa len do malého územia, náročnosť

spracovania signálu

• čím je vyšší signál, tým je frekvencia nižšia

Impulzná modulácia obrázky
PAM: pulzne amplitúdová modulácia – mení sa výška amplitúdy
PFM: pulzne fázová modulácia – výška zostáva rovnaká, mení sa frekvencia
PPM: pulzne polohová modulácia – mení sa poloha impulzu
– ak je kladná hodnota, stred impulze sa posúva doprava
– ak je záporná hodnota, stred impulze sa posúva doľalva
PDM: pulzne dobová modulácia – mení sa šírka impulzu

Numerická modulácia

Základný princíp je zmena analógového signálu nesúceho informáciu na numerický signál (t. j. postupnosť diskrétnych znakov. Teda spojitý signál, nekonečné množstvo prvkov, transformujeme na diskrétny signál s konečným množstvom prvkov.
Táto zmena je realizovaná:

• vzorkovaním (frekvencie f_e)
• kvantovaním (lineárne, nelineárne)
• kódovaním do binárneho signálu

Využitie modulácie

1. telefónia: – analógové pásmo 300 – 3400 Hz je vzorkované f_e = 8kHz

– vzťah signál – hluk: 10 ? ³ 35 dB
– q = 2⁸ = 256 úrovní, kvantovanie nelineárne
– rýchlosť prenosu D = f_e.ln g = 64 kbit/s

1. audio prenos: – f_e = 32 kHz, kódovanie: lineárne na 14 bitov Þ D = 448 kbit/s

nelineárne na 12 bitov Þ D = 384 kbit/s
nelineárne na 10 bitov Þ D= 320 kbit/s

1. video prenos: – f_e = 13,3 MHz, kódovanie lineárne na 8 alebo 9 bitov

Výhody:

• ekonomické (spracovanie jedného typu signálu)
• kvalita (rekonštruovanie signálu, odolnosť, vyradiť staré signály(?))
• TDM (časové delenie signálov)

Numerické rozdielové modulácie

Základným princípom je, že nekvantujeme hodnoty zákl. analógového signálu, ale rozdiel medzi
u₁(t) – zákl. signál a g(t) – odhadnutá hodnota extrapoláciou na zákl. predchádzajúcich hodnôt
Delta modulácia – DM – ide o rozdielové modulácie s extrapoláciou nulového radu, t. j. odhadnutá hodnota sa rovná predošlej kvantifikovanej hodnote
f­e­ – vzorkovacia frekvencia, D = f_e, kvantovanie:
obraázok ak signál rastie = 1, ak klesá = 0
ak je skutočný signál nad odhadom Þ stúpa (1)
ak je skutočný signál pod odhadom Þ klesá (0)


Nevýhoda Þ ak signál rastie alebo klesá veľmi pruko, kvantovací signál nestíha a je to na úkor kvality
PCM – ten istý princíp, ale počet úrovní je q + 2

DPCM – ten istý princíp, zväčšenie počtu úrovní

DSM – ten istý princíp, ale násobíme spektrum 1/F, čo sa rovná intefrácii pôvodného signálu u_p(t) a potom realizujeme DM

Analógová modulácia diskrétnych signálov

• pôvodný signál je numerický (binárny, M – árny)
• nosičom je signál u_p(t) = U_p.cos (w_pt – a_p)
• madulovaný signál je získaný diskrétnou zmenou jedného z parametrov (amplitúda, frekvencia, fáza)
• exzistenciu hodín zabezpečuje TAKT

Diskrétne modulácie:

ASK: – špeciálny prípad je OOK, kde m = 2 – binárny signál
– m – hodnôt amplitúdy, pri m = 2 je to 0 a u₂(t) = a_k.cos w_p(t), kde a_k EUR{0, 1}
FSK: – pri m = 2: 1. signál: f_p + Df výsledný signál u₂(t) = U_p.cos (2p(f_p + a_kDf)t)

2. signál: f_p – Df

– využíva sa na riadenie mobilných sietí
PSK: – pre m – árny signál
– fázové rozdiely
– 2x urýchľuje prenos
KÓDOVANIE
Zmysel kódovania a základy teórie kódovania:

• vychádzame zo základnej úlohy pri prenose správ: prenášať správy po šumových kanáloch rýchlo, ekonomicky, so zachovaním požadovanej správnosti, riešenie Shannon získame použitím vhodného kódovania
• kódovanie = zobrazenie z I = {i₁, …, i_n} ® X = {x₁, …, x_n}, X – množina signálov, I – množina správ
• pravidlo priradenia nazývame kódom
• postupnosť symbolov množiny X nazývame kódovým slovom
• kódovaním prispôsobíme vlastnosti správ vlastnostiam kanálu
• kódové sústavy: diskrétna a spojitá

Diskrétne kódy

• sú tvorené na karteziánskom súčine A x X, kde A = {a₁, …, a_n} je množina časových prvkov kód. slova a X = {x₁, …, x_n} je množina úrovňových stavov
• každý prvok z A môže mať Z stavov Þ môžeme vytvoriť Zⁿ rôznych n prvkových slov, počet

L = Zⁿ sa nazýva dľžka kódu

• kód zložený z neronako dlhých kódových slov má dľžku

Plný kód ® kód, keď všetkým slovám sú priradené informačné prvky.
Zrejme, aby sme mohli zakódovať N prvkov množiny I, má N £ L. Kód zadávame: vzorom, obrazom, tabuľkou, grafom, mnohočlenom alebo maticou. Pre ľubovoľnú číselnú sústavu so základom Z, pri existencii
n rôznych znakov a_i Þ kódové slovo .

Binárny kód

• optimálny z hľadiska hospodárnosti

Pri kódovaní a dekódovaní treba uložiť kódové slová dok pamäte. Jej cena(?) je určená počtu pamäťových miest, ten závisí na organizácii pamäte a tá je určená použitým základom kódovej sústavy, Pokúsime sa nájsť optimálny základ kód. sústavy. Majme prvok, ktorý môže nať z úrovňových stavov. Ak použijeme n takých prvkov, dostaneme n.z pamäťových miest. Použitím n symbolov o z stavoch vytvoríme kód o dľžke L = Zⁿ. Máme teda g(z) = n.z = Z.(ln L / ln z) pamáťových miest.
Nájdime minimum danej funkcie Þ
Čiže minimum dosiahneme pre z = 2,7… Ak počet stavov musí byť celé číslo Þ z = 2 al. 3.
Voľba z = 2 má viacero výhod pri mat. úkonoch a tiež pri realizácii pamäťových prvkov Þ najpoužívanejším kódom je binárny kód.

Transformácie

Pri prenose je často treba transformovať kód o z₁ stavoch a n₁ prvkových slovách na kód o z₂ stavoch a n₂ prvkových slovách. Potom je nutné aby .
Príklad: PCM vzniká vzorkovaním a kvantovaním, po ňom máme jednoprvkový kód (n = 1) o z₁
(z₁ = 127 stavov). Potrebný výkon plynie zo vzťahu , N_s – výkon signálu, – výkon šumu, . Ak vzkonáme transformáciu do binárneho dódu (z₂ = 2) , môže sa znížiť výkon. Musíme rozšíriť šírku pásma Df.Dt = z.
Pred zväčšením pásma zrastie šum. Ak z₁ = 128 a N_s1 = 1 Þ Ak Z₂ = 2, potrebný výkon
.
Pri zakódovaní 128 stavov do bin. sústavy treba n = 7 prvkové slová Þ pásmo sa rozšíri 7x a šum tiež 7x Þ .
Úloha kódovania má 3 varianty:

1. poznáme L – dľžka kódu, l – pravdepodobnost chyby a hľadáme n – min. dľžku dód. slova
2. poznáme n, l a hľadáme L
3. poznáme L, n a hľadáme l

Pre dosiahnutie max. rýchlosti prenosu nás zaujíma N prvková informácia I = {i₁, …, i_i} kódom o 7 stavoch. Použijeme kód o nerovnako dlhých kódových slovách, kritériom hospodárnosti je priemer. Dľžka kódového slova. , kde n_i je počet prvkov v i – tom kódovom slove a p_i je pravdepodobnosť jeho výskytu. Ak položíme n_i = n – konšt. a p_i = 1/N Þ , vieme N £ L je podmienkou jednoznačnosti kódovania, ak ale L = Zⁿ Þ . Ak nastáva rovnosť, je optimálnou dľžkou kódu.
Optimálny nerovnomerný kód – ONK
Sú to kódy jednoznačne dekódovateľné s nulovou nadbytočnosťou. Optimálnosť zaručuje, že neexistuje iná jednoznačne dekódovateľná množina slov s menšou dĺžkou kódu. Nerovnomernosť je vlastnosť slov s rôznou dĺžkou. Existujú i ORK, ale počet informácie musí byť rovný mocnine základu Z. Optimálny kód je jednoznačne dekódovateľný, t. j. rôzne kódové slová odpovedajú rôznym správam. To vždy platí u kódov s vlastnosťou prefixu, kde prefixom k – teho slova je ľubovoľná postupnosť počiatočných prvkov slova. Kód s vlastnosťou prefixu je taký, že žiadne kódové slovo nie je prefixom iného kódového slova. OK je prefixným kódom Þ OK je jednoznačne dekódovateľný bez oddeľovacích znakov (opačne to neplatí).
HUFFMANOVA metóda

1. prvky zostavíme s klesajúcou pravdepodobnosťou výskytu
2. sčítame pravdepodobnosť posledných dvoch a usporiadame ako v 1.
3. opakujeme krok 2. pokiaľ možno sčítať
4. určíme koľkokrát sa pôvodný symbol zúčastnil sčítania Þ to určí dľžku jeho kód. slova
5. zostavíme kódové slová tak, aby boli jesnoznačné

Príklad: Zakódujte do ONK túto abecedu A, B, C, P, K, O s týmito pravdepodobnosťami výskytu:

A p(A) = 16/32 A 16/32 ® 16/32 ® 16/32 ® 16/32 ® 16/32 32/32 = 1

B p(B) = 1/32 O 8/32 ® 8/32 ® 8/32 ® 8/32 16/32 +

C p(C) = 2/32 K 3/32 ® 3/32 5/32 8/32 +

P p(P) = 2/32 C 2/32 3/32 3/32 + A = 0 al. 1
O = 10
K p(K) = 3/32 P 2/32 2/32 + K = 110
C = 1110
O p(O) = 8/32 B 1/32 + P = 11110
B = 11111
A ® sa zúčastnilo sčítania A = 1, O = 2, K = 3, C = 4, P = 5, B = 5

SHANNON – FANNONOVA metóda

1. informačné prvky zostavíme s klesajúcou pravdepodobnosťou výskytu
2. vytvoríme 2 skupiny s rovnakou pravdepodobnosťou, horným prvkom priradíme 1 a dolným 0

A	16/32	1	/	/	/		A	1
O	8/32	0	1				O	01
K	3/32		0	1	1		K	001
C	2/32				0		C	0010
P	2/32			0	1		P	0001
B	1/32				0		B	0000

Výhody ONK

1. najčastejšie sa vyskytujúci prvok má najkratšie slovo
2. kódové slovo nie je prefixom Þ slová možno vysielať bez medzery
3. ONK sú optimálne z hľadiska rýchlosti, ale vyžadujú bezšumový kanál

Nevýhody ONK

1. vyžaduje vysoko kvalitný kanál

Kódy so zložkami konštantnej váhy – IZO kódy
Majú konštantnú váhu – HAMMINGOVU, n – dĺžka slova, m – počet jednotiek, hovoríme im tiež kódy m z n. Dĺžka kódu m z n je . Najpoužívanejší je 2 z 5, 3 z 5 a kód 3 zo 7 označený
MTA 3, kde – z toho 32 slov používame na prenos číslic znakov a riadiacich symbolov.
MTA 3 – medzinárodná telegrafná abeceda doporučená CCITT
Kódy s pravidelnou zmenou v P – rádoch
U týchto kódov sa 2 susedné slová líšia v P – radoch, takže vzdialenosť susedných slov je vždy
d(c_i, c_i + 1) = P. Dĺžka kódu závisí od voľby P a n.

GREYOV kód

P = 1, výhodný pre analógovo – číslicové prevody Þ použitie PCM systémy

Ekvidištantné kódy

Dve ľubovoľné zložky majú konštantnú vzdialenosť d(c_i, c_j) = k. Dĺžka kódu závisí od k. Ich nevýhodou je relatívne malá dĺžka.

Ďalekopisný kód MTA 2

MTA 2 je rovnomerný kód s dĺžkou n = 5, L_z = 2ⁿ = 32, z toho užívame 31 slov pre 2 významy (písmeno – číslo). 5 inform. symbolov každého slova je doplnená symbolom ŠTART a STOP, nenesú informáciu a tým znižujú výkon. MTA nie je redundantný, nemôže odhaliť chybu, Dnes pri prenose dát je nahrádzaný kódom MTA 5 s dĺžkou slova n = 7 + 1 ® paritný bit.

Kódy s kontrolou párnosti a nepárnosti

Sú moderné so zabezpečovacími vlastnosťami.

Redundancia Þ vzniká kontrolou modulu 2 z určeného počtu prvkov (symbolov)

Paritný kód – napr. na koniec každého slova pridáme kontrolný symbol, paritu volíme podľa štruktúry slov tak, aby sa zlepšili prenosové podmienky

Iteračné kódy

Zabezpečenie krátkych slov znižuje výkon Þ pri prenose sú vytvárané BLOKY a tie zabezpečujeme ako celok. Interácia môže byť n – násobná, ale často 2 – násobná (má dobré vlastnosti). Dĺžka bloku sa robí tak, aby odpovedala matici rozmeru: počet kódových slov x počet symbolov zo slova. Pri prenose idú slová za sebou, ako posledné ide kódové slovo pozdĺžnych parít.
Pri použití 3 – násobnej interácie dokážeme odhaliť prakticky všetky chyby.

Lineárne (grupové) kódy

• redukované kódy, systematické, blokové, dĺžka bloku N

Zobrazenie informačných postupností do kódových slov je lineárne. Lineárnou kombináciou slov. kódu
Vzniká nové kódové slovo. Zabezpečovacie symboly tvoríme ako lineárnu kombináciu inf. symbolov. Lin. Kódy so základom z = 2 tvoria GRUPU s operáciou súčtu modulu 2. Označíme (n, k) Þ n – dĺžka ľubovoľného slova, k – počet inform. symbolov. Regulárnosť grupových kódov umožňuje ľahko nájsť KÓDER a DEKÓDER. Zabezpečenie je určené min. kódovou vzdialenosťou = min. váha kódu, lebo d(c_i, c_j) = c_i Å c_j = |c_k| = w.
Príklad:

b1	b2	b3		e1	e2
0	0	0	=	0	0
1	0	0	=	1	1
0	1	0	=	1	0
1	1	0	=	0	1
0	0	1	=	0	1
1	0	1	=	1	0
0	1	1	=	1	1
1	1	1	=	0	0

b₁ b₂ b₃

1. a) 1 0 1 1 0

1 a koľko je 1 = 0

® 0 a koľko je 0
S = (S₁, S₂)
S_i=e₁+;ak bolo “ prenesené dobre ÞS=(0,0) b₁ b₂ b₃

1. b) ak 1 1 1 1 0

0 a koľko je 0 = 0

S = (1, 0)

0 a koľko je 1 = 1

Cyklické kódy

Sú to binárne systematické kódy, jednoduchá realizácia kóderu a dekóderu, zabezpečenie i proti zhlukom chýb, kde ich dĺžka je £ ako počet vložených kontrolných symbolov Þ počet kontrolných symbolov závisí od požadovaného stupňa zabezpečenia. Pri konštrukcii sú využité poznatky algebraických systémov. Postupnosť binárnych inf. znakov vyjadrujeme v tvare mnohočlena používaného na zobrazenie dvohkobého čísla v desiatkovej sústave.
Príklad:
1 0 1 0 0 1 1 1 1.2⁷ + 0.2⁶ + 1.2⁵ + 0.2⁴ + 0.2³ + 1.2² + 1.2¹ + 1.2⁰
Zobrazenie mnohočlenom: G(x) = x⁷ + x⁵ + x² + x + 1
Ide o mnohočleny, ktorých koeficient je spracovaný modulom 2, Preto možno násobiť, deliť, a sčítať modulo 2.
Poz.: Tieto operácie možno vykonávať i priamo s binárnymi číslami. V praxi tieto operácie realizujeme pomocou lineárnych sekvenčných automatov.
Konštrukcia cyklických kódov
Nech G(x) – mnohočlen zobrazuje k inf. znakov (ST = k – 1)
R(x) – mnohočlen zobrazuje r kontrolných znakov (r – 1)
F(x) – mnohočlen zobrazuje prenášaný blok (n – 1 = k + r – 1)
Príklad:
Chceme preniesť slovo, ktoré chceme zakódovať do kontrolného slova.
G(x) = x⁷ + x⁵ + x² + x + 1 1 0 1 0 0 1 1 1
R(x) = x + 1 1 1
F(x) vytvoríme ako R(x) + x^r.G(x) Þ F(x) = x⁹ + x⁷ + x⁴ + x³ + x² + x + 11 0 1 0 0 1 1 1 1 1 Þ
Þ vysielame v opačnom poradí Þ
, P(x) – vytvorený mnohočlen z tabuliek
Zabezpečenie je založené na tom, že možné F(x) sú deliteľné tzv. vytvárajúcim mnohočlenom P(x) bez
zvyšku.

(x11 + x9 + x6 + x5 + x4) : (x3 + x + 1) = x8 + x5 + x x11 + x9 + x8 x8 + x6 + x5 x4 + x2 + x

Príklad:
1 0 1 0 0 1 1 1
G(x) = x⁷ + x⁵ + x² + x + 1 r = 4
G(x).x⁴ = x¹¹ + x⁹ + x⁶ + x⁵ + x⁴
P(x) = x³ + x + 1
F(x) = G(x).x^r + R(x)
ANTENY
Anténa je taká usporiadaná sústava vodičov a izolantov, kt. je schopná meniť energiu privedeného vysokofrekvenčného el. prúdu na energiu voľného elektromag. poľa alebo naopak.
ROZDELENIE: a) podľa smeru premeny energie: vysielacie a prijímacie

1. b) podľa kmitočtového rozsahu: dlhovlnné

strednovlnné
krátkovlnné
pre VKV
decimetrové, centimetrové vlny

1. c) podľa smeru vyžarovania: všesmerové a viac či menej smerové
2. d) podľa rozloženia vf. napätia: so stojacou vlnou (rezonančné)

s postupnou vlnou (nerezonančné)

1. e) podľa použitia: rozhlasové, televízne, zameriavacie, lietadlové,

lodné
DELENIE PODLA VEDLAJSICH HLADISK:

1. podľa počtu členov: jednoduché a zložené
2. podľa druhu členov: zložené z aktívnych/ z pasívnych prvkov
3. podľa šírky pásma: širokopásmové a úzkopásmové
4. podľa druhu aktívnych prvkov: dipolóvé, slučkové, štvrtinové

Základné vlastnosti antén:

1. elektrická vstupná impedencia Z závisí od kmitočtu, druhu, rozmer a počtu vyžarovaných členov
2. smerovosť F určuje rozloženie vf. energie
3. zisk antény G ako pomer intenzity vysielaného poľa v urč. smere k intenzite ideálneho všesmerového žiariča
4. efektívna plocha antény A je určená plocha antény, kde je schopná zachytiťenergiu
5. účinnosť antény η ako pomer medzi privedenou a vyžiarenou energiou

Anténa je obojsmerný menič energie a jeho vlastnosti nezávisia od smeru premeny. Hustota žiarenia S vo vzdialenosti R pri vysielacom výkone P zo všesmerového (izotropného) žiariča je daná vzťahom . Hustota žiarenia ľubovoľnej antény so ziskom G_is, is-izotropny , pričom uisk G_is je závislý na smere definovanom horizontánlou odchýlkou φ a vertikálnou eleváciou δ od smeru antény. Závislosť na smer vykazuje aj efektívna plocha antény A, pre kt. platia rovnako vyžarovacia diagramy. Medzi ziskom a plochou A platí vzťah . V hlavnom smere antény φ=0, γ=0 (γ-theta) býva zisk i efektívna plocha antény najväčšia. Čím väčší je tento zisk, tým viac je vysielaný výkon sústredený do hlavného smeru a tým menej výkonu ostáva pre ostatné smery.
Základné antény so stojatou vlnou:
Za anténu možno považovať každý vodič vo voľnom priestore. Vyžarovanie vf. výkonu do priestoru z vodiča je tým účinnejší, čín sú väčšie rozmery vodiča v pomere k dĺžke vlny. Z praktic. dôvodov – antény malých rozmerov.
3 základné typy žiaričov: elementárny dipól *1
elementárna slučka *2
elementárna štrbina *3
*1-tvoria ho 2 priamkové vodiče o dĺžke d napájané vf. prúdom I. Elektromag. pole tohto dipólu vo vzdialenosti R a v smere určenom uhlom γ je určené rovnicou , kde je dĺžka vlny určená kmitočtom f napájacieho prúdu I. Tejto itenzite poľa odpovedá celkový vyžiarený výkon vypočítaný integráciouvýkonu vyžiareného do všetkých smerov . Vyžarovaním výkonu rastie reálny odpor antény o tzv. vyžarovací odpor, kt.reprezentuje časť
*2 dochádza tu k podobným vzťahom o ploche S . Porovnávaním s elementárnym dipolom zistíme, že slučka sa chová ako element. dipol o dlžke
*3 podobné vzťahy s dlžkou d
Štrbina je napájaná uprostred napätím U a platí . Porovnaním s elment.dipolom zistíme, že elemen. štrbina napájaná U=188V sa chová rovnako ako element. dipol rovnakej dĺžky napájaný prúdom 1A.
Všetky tieto členy majú rovnaký vyžarovací diagram -pre dĺžky.
Ďalšou skupinou žiaričov sú žiariče rezonančné: povlnené dipoly a štvrtinové monopoly.
POVLNENE DIPOL o dlžke , má napájaciu impedanciu čisto reálnu R=72Ω, používa sa na KV a VKV a v pásme decimetrových vln.
STVRTVLNOVY MONOPOL je vertikálny žiarič o dlžke napájaný medzi pätou a zemou, má vyžarovací odpor R=36 Ω, používa sa ako vysielacia anténa pre KV, SV a DV.
Dôležitým členom je tiež SKLADANY DIPOL, kt. má vstupnú impedanciu 300 Ω a hodí sa pre napájanie plochým dvojitým vodičom s polyetylénovým dialektikom. Jeho vstupná impedancia je menej závislá od kmitočtu než u jednoduchých dipolov, je teda širokopásmový a využíva sa najmä pre TV antény.
ANTENNE SUSTAVY
Najdôležitejšími zloženými sústavami sú rady dipolov, dipolove steny, Jagiho antény a sústavy s plochými reflektormi. Pri sufárovom napájamí radov dipolov sa intentzity poľa, kt. vzniklo v kolmom smere na os radu sčítajú a tak sa dosahuje najväčší zisk. Vyžarovací diagram v smere radu sa však zužuje. Tieto systémy sa používajú u TV vysielacích antén a u rozhlasových vysielačoch na VKV. Na každej strane vysielacieho stožiara sa vytvorí rad dipolov,kt. spolu vytvoria všesmerový vyžarovací diagram,kt. intenzita je 3 až 5-krát väčšia ako u všesmerového žiariča. Účinný vyžarovací výkon ERP sa zvýši 10 až 50 krát oproti skutočnému výkonu vysielača. Podobný účinok majú dipólové steny usmerňujúce výkon do úzkeho zväzku. Často sa stávajú za sebou dve steny s odstupom l/4, kde zadná stena sa napája s fázovým predstihom p/2, čo pôsobí, že výkony vpred sa sčítajú a vzad sa rušia.
DRUZICOVE SPOJE
Sú založené na využití elektromag. vlnenia pre prenos informácie. Výrazný rozvoj týchto systémov sa datuje do nedávnej minulosti a je veľmi úzko spätý s obdobím nástupu integrovanlých obvodov a vysokou hustotou integrácie. Tieto systémy slúžia pre prenos info na veľké vzdialenosti.
Najčastejšie použitie: rozhlas a TV prenosy, komunik.kanály, navigácia dopr. prostriedkov, určovanie polohy.
PASIVNE DRUZICOVE SPOJE – najmä balony v pokovovaným povrchom, kt. odráža elektromag. vlny,kvalita takýchto prenosových systémov bola nedostatočná, ovládanie veľmi zložité a aj ich životnosť bola veľmi malá, z týchto dôvodov sa komerčne nevyužívali.
AKTIVNE DRUZICOVE SPOJE- pracujú na princípe signálu z pozemnej stanice na vzostupnej frekvencii jeho zosilnenia a následnej transformácii na zostupnú frekvenciu a odvysielanie smerom k zemi.
Pre obojsmerný prenos sú potrebné parabolické antény s priemerom 3 až 15 m. Zivotnost družice bez korekcie dráhy závisí od počiatočnej výšky (pri 500km asi 10 rokov). Družice sa pohybujú po eliptickej alebo kruhovej dráhe okolo zeme. Najmä družice vypustené pre komerčné úúčely sa pohybujú po kruhových dráhach rýchlosťou totožnou s rýchlosťou otáčania zeme. Tieto družice sa nazývajú geostacionárne, lebo sa relatívne pohybujú voči povrchu zeme. Geostacionárne družice na uchovanie konštantnej výšky vzhľadom k zemi a konštantnej rýchlosti otáčania nemusia byť umiestnené vo výške 35820km nad povrchom zeme. Satelit na obežnej dráhe má pridelenú určitú polohu – „slot“ šírky 2 až 4 stupne s presnosťou 0,05 až 0,2 stupňa. Pre frekvenčné pásmo 14/12 GHz je potrebná presnosť 0,05 stupňa. Pôsobením gravitácie sa mení poloha družice. Satelit pomocou motorov raz za dva až štyri týždne vykonáva korekcie dráhy. Zásoba paliva postačuje na niekoľko desiatok rokov.
V súčasnosti využívame dva typy komunik. satelitov – rotačné a stabilizované.
OBRAZOK by tu mal byt.. chm..
Pre navigáciu lietadiel a družíc sa používajú min 4 družice.
OBRAZOK
V súčasnosti je na orbitálnej dráhe veľký počet satelitov. CCR určuje polohy pre nové družice, kde ich vzájomná vzdialenost je 4 stupne. Používajú sa štandardné frekvenčné pásma
„C“ 6/4 GHz (3,8 – 4,2)
„kv“ 14/12 GHz (10,95 – 12,75)
Čím väčšia frekvencia, tým menšia anténa. Družice sú vybavené prevádzačmi,kt. zabezpečujú prenos pre niekoľko kanálov – transpondérov.
POCITACOVE SIETE
poznáme 3 typy: LAN-lokálne siete (závodná doprava)
MAN- mestské siete (mestská doprava)
WAN – celosvetové siete (medzinárodná doprava)
Topologia sieti: – hviezda, – kruhová, -diagonálna, -zbernicová,
ETERNET-najjednoduchšia sieť typu LAN, topologia je lineárne, každý PC má sieťovú kartu
druh kabeláže – koaxiál, konektory BNC
výhody: ekonomicky nenáročná sieť,
nevýhody: výpadok jedného PC –nefungujú ostatné, slabá bezpečnosť,
spôsob riadenia: riadenie zabezpečené ak jeden PC chce poslať data inému, výzva do siete, ak do určitej časovej doby nedostal výzvu, začne vysielať, keď jeden vysiela, ostatné čakajú.
TOOKEN RING-topologia je kruhova,kabeláž koaxiál, BNC a R45
výhody:kvalita, spolahlivost, bezpecnost,
nevýhody: ekon. nárocnost,
spôsob riadenia: tooken-zvuk, z toho vyplýva kto má tooken môžu vysielať, ostatné čakajú, keď odvysiela podáva tooken ďalšiemu
ARCNET-topologia je hviezda,zákl. PC,kt. riadi a naň sú pripojené ostatné
kabeláž: BNC a RJ45
výhody: spolahlivost, bezpecnost, kvalita
nevýhody: ekon, náročnosť,
sposob riadenia: centrálne, server riadi celú sieť
SIETOVA KARTA-(adapter)-zákl. úloha –transformácia sériového prenosu na paralelný, nevyhnutná podmienka preLAN:sieťový operačný systém – NT,LINUX,UNIX.
LINUX-otvorený operačný systém, bol vyrobený amatérom a môže sa rozširovať a ľubovoľne doň vstupovať.
OS-rozdelenie- otvorené a uzavreté, -polootvorené a polouzavreté,
METODA EDI-metóda výmeny info, u nás ju využívajú len firmy,kt. sú nútené komunikovať so zahraničím (VSŽ,ČSOB), PC každého účastníka musí byť pripojený na prenosovú sieť (telegrafná, komunikačná – telefonna, komunikačná – paralelná, ISDN). Dva typy prenosov (prostredie telekomunik. sieti) a) priame – spojenie jednej stanice s inou b) spojenie s využitím služieb s tzv. pridanou hodnotou. Väčšinou sa využíva druhlý spôsob spojenia (b) – menej siete prepojení, máme prepojenie len na jediného učastníka a potrebujeme vytvárať spojenie len s ním, aby sme uskutočnili zasielanie správ,kt. budú potom distribuované ku všetkým ostatným bežným partnerom – obr.
EDI – medzinárodne vypracované štandardné dokumenty
Typ 132 – len toto prenesie a vie, že je to napr. objednávka, obsahuje len potrebné údaje bez „omáčok.“